Vráťme spolu
rozum na internet

Gejovia vám chcú zobrať deti. Migranti vás prídu znásilniť. A Rómovia dostávajú lieky zadarmo. Stačilo by si vygúgliť fakty, na chvíľu sa zamyslieť a zistili by ste, že sú to nezmysly.

Hoaxy potrebujú nepriateľov, na ktorých „našijú” svoj falošný príbeh. Tvorcovia hoaxov totiž ťažia z našich predsudkov, strachu a obáv z neznámeho. Pokiaľ niekoho nemáme radi alebo ho nepoznáme, ochotnejšie uveríme falošnej informácii o ňom.

Prečo je to nebezpečné? Jedného dňa sa to totiž môže stať aj vám.

Predstavte si, že by niekto rozšíril hoax o tom, že blondiaci unášajú deti. Alebo že ľudia nad 100 kg si musia kupovať dva lístky na vlak.

Hoaxy namierené proti skupinám ľudí treba zastaviť, pretože raz ich niekto môže vyrobiť proti ľuďom, ako ste vy alebo vaši blízki.

Neznamená to, že musíme mať radi všetkých ľudí. Je však dôležité, aby ste si na nich nerobili názor na základe klamstiev a nezmyslov.

Sociálne siete ako Facebook, Instagram, ale aj YouTube nám umožnili prepojiť sa so známymi aj neznámymi po celom svete. Zároveň nám dali možnosť, aby hocikto z nás bol médiom – novinárom, tvorcom a šíriteľom obsahu. To so sebou prinieslo veľkú slobodu, ale aj problémy. Okrem overených správ môže hocikto šíriť klamstvá a nezmysly, ktoré sa vďaka sociálnym sieťam veľmi rýchlo dostanú k obrovskému množstvu ľudí.

Na sociálne siete pribudne každú minútu obrovské množstvo obsahu. Ak by ste chceli čítať a pozerať všetko, čo uverejnia len vaši priatelia, úplne by ste sa v tom utopili.

Preto sociálne siete zaviedli matematické algoritmy, ktoré sa na základe vašich minulých lajkov, zdieľaní, priateľov, ale napríklad aj vašej polohy snažia vybrať to, čo by vás mohlo zaujímať najviac. Tieto algoritmy sú veľmi komplikované a zvonku do nich príliš nevidieť. Pracujú s obrovským množstvom dát, ktoré im odovzdávajú používatelia Facebooku, Instagramu a ďalších služieb.

Sociálne siete nám takto „filtrujú” každodennú realitu. Zarábajú pritom na reklame, ktorú vedia veľmi presne cieliť vďaka tomu, že poznajú naše správanie. Na to, aby nám mohli ukázať viac reklamy, nás musia udržať čo najdlhšie skrolujúcich, lajkujúcich a komentujúcich. Robia to tak, že nám servírujú často hodnotný, ale niekedy aj nepravdivý, kontroverzný a manipulatívny obsah.

Treba si uvedomiť, že sociálne siete tu nie sú na to, aby zlepšovali našu informovanosť, ale aby udržiavali našu pozornosť a vďaka tomu zarábali na reklame. Preto je dôležité neveriť všetkému, čo v newsfeede bojuje o naše lajky.

Algoritmy sociálnych sietí a ich neduhy podrobnejšie vysvetľuje napr. dokumentárny film The Social Dilemma.

Ľudia si o sebe radi myslia, že sú racionálni, riadia sa rozumom a rozhodujú sa na základe argumentov. Náš druh sa predsa nazýva človek rozumný. Evolúcia ani každodenné rozhodovanie však v tomto presvedčení nestojí na našej strane.

Najstaršie časti nášho mozgu, ktoré nám pomáhali prežiť, totiž riadi hlavne strach. Keď naši pravekí predkovia počuli šuchotanie v húštine, nemohli dumať nad tým, či je to veverička alebo tiger – radšej hneď zutekali. Tento reflex s nami prežíva dodnes a aj vďaka nemu prežíva náš druh.

Naopak, naša sivá mozgová kôra, ktorá nám dovoľuje rozmýšľať nad zložitými vecami, je vývojovo najmladšia a v stresových situáciách ustupuje nášmu „starému” mozgu, ktorý riadi strach.

Naša myseľ sa ustavične snaží hľadať vzorce a odvodzovať z nich rozhodnutia (počujem šuchot = môže to byť tiger = utekám). Tak sme sa postupne naučili chápať svet a prežiť v ňom.

Nevýhodou je, že naša myseľ hľadá vzorce aj tam, kde nie sú. A to má za následok aj naše konšpiračné myslenie. Do istej miery sa ho dopúšťa každý z nás. Niektorí ho dokážu lepšie kontrolovať, ale konšpiračné myslenie ako také je nám vlastné.

Ťažko sa nám napríklad vyrovnáva s náhodami. Máme problém prijať vysvetlenie, že niečo sa stalo náhodou a nemalo to vedomú príčinu. Konšpiračné teórie nepripúšťajú náhody a snažia sa navodiť dojem, že všetko ide podľa nejakého premysleného plánu temných síl v pozadí.

Strach z neznámeho a hľadanie vzorcov zneužívajú aj hoaxy. Keď niečo nepoznáme a bojíme sa toho, radšej zutekáme alebo prejdeme do protiútoku. Keď vidíme čln plný utečencov, ktorých nepoznáme a vyzerajú inak ako my, máme tendenciu vnímať ich s obavami.

Ďalšou chybou myslenia je to, že veľmi často uveríme tomu, čo vidíme ako prvé. Výskumy v oblasti postojov ľudí k očkovaniu napríklad ukázali, že ľudia, ktorí ako prvú informáciu videli tú o nebezpečnosti očkovania, mali problém nechať sa presvedčiť ďalšou o bezpečnosti očkovania a naopak.

Ďalším psychologickým javom je tzv. sklon k sebapotvrdzovaniu (confirmation bias). Opisuje to, že ochotnejšie uveríme niečomu, čo potvrdzuje naše predošlé poznatky. A naopak, skôr odmietneme prijať informáciu, ktorá je v rozpore s našimi predošlými vedomosťami.

A napokon je tu naša márnomyselnosť a neochota priznať si chybu. Hocikomu sa môže stať, že uverí nejakej hlúposti alebo spraví chybu. Nie je hanba nechať sa nachytať. Dôležité je poučiť sa z toho a nehanbiť sa zmeniť názor na základe faktov.

Naša myseľ je skvelá, ale nie je dokonalá. Keď si uvedomíme chyby nášho myslenia, dokážeme pracovať na ich potlačení.

Viac o tom, ako zlyháva naša myseľ.